OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tohto roku sme nedostatkom death metalu takého toho viac než surovejšieho razenia naozaj netrpeli, mali sme tretie pokračovanie Cassovia Death Festu a k tomu hneď dvakrát krvavému odzemku zasvätené podujatie s názvom Slamtastic Party. Lucas playlisty svojich akcií veľmi vlastnej výroby skladá naozaj starostlivo a tak sa stalo, že 13. novembra do Košíc dorazila kompletná zostava putovného mäsiarenia pomenovaného Grand Slam European Tour 2018 spolu s jedným veľmi špeciálnym bonusom. Aj keby ma zvyšok súpisky vyslovene nebavil (čo ale nehrozilo), už len kvôli NYDM legende PYREXIA by som doma neodhnil.
Bolo to v utorok, pracovať sa musí, cestou ešte na poštu, tak sa aj stalo, že keď som konečne prišiel do Colla, SINAYA z brazílskeho São Paula už mali aj pobalené. Škoda, ich dravý thrash metal so silným nádychom kovu smrti by za živý zážitok stál. Videl som ich tak či tak, po klube sa pohybovali štyri fakt drobné dievčatká, ktoré sa stávali hlavne korisťou zberateľov fotiek s umelcami a umelkyňami. Čo do ohlasov tých, ktorí videli a počuli, bolo to medzi „dobré, prekvapili“ a „dobré, ale nie až tak ako NERVOSA“. Veď hej, keby sa baby v Košiciach spremiérovali v opačnom poradí, možno by to bolo aj inak :-D
Nasledujúcu trojku v zložení gitara, bicie a vokál som najprv nevedel zaradiť, reku, za mikrofónom žiadny Japonec, ale Čech, aby to nakoniec neboli EPICARDIECTOMY v sparťanskej zostave. Nie, naozaj to bolo exkluzívne vystúpenie TRAUMATOMY, na ktorom Konstantinovi Čevardinovi (struny) a Alexejovi Belovovi (blany a plechy) vypomohol vokalista z Prahy. Hrať brutálny materiál v trojke bez basy je vždy riziko, chasníci z južného Uralu našťastie zneli mohutne a ich hudba na jednej strane ukážkovo spĺňala kritériá žánru slamming BDM, na druhej strane vedela príjemne vykročiť z jeho stereotypov už tým, že dosť stavala na náklepových pasážach a tónoch pálených s divokou kadenciou. Vokalista predviedol prehnité hrdlo a ako frontman hnal šou dopredu pre publikum, ktoré bolo takto na začiatku koncertu ešte stále zľahka „ostýchavé“.
Po skončení prehliadky ruskej extrémnosti zostal na pódiu kvôli ďalšej „šichte“, ktorá ho čakala s domovskými EPICARDIECTOMY. Tí, ačkoľvek sídliaci v Prahe, sú už niekoľko rokov napoly ruskou bandou, majú odtiaľ basáka a gitaristu. Druhý spomenutý, Sergej, má odohraté o.i. u takých mien ako FLESHBOMB a naživo s KATALEPSY, a aj to je asi jedným z dôvodov, prečo sa po debutovom albume pražská štvorka úspešne začala vyťahovať zo slamového priemeru. Vokalista Ondra má tak trochu smolu, že je stále porovnávaný s legendárnym pôvodným frontmanom, aj tak, že „bez Vejšku to už nie je ono“, neviem, nezažil som naživo, u mňa po výmene ok. Naživo drvička a chytľavé, ľudia sa prebrali aj bez výziev na „zombie circle pit“. Akurát že po pár skladbách mohlo byť po radosti, odišla šľapka na bicích, náhradná vo výbave kapely nebola. Našťastie sa podarilo nahradiť ju požičanou a o nadupaný BDM s výraznými prvkami slammingu sme neprišli.
Pražania párty slušne rozbehli a akcia ešte väčšie obrátky nabrala s príchodom najbrutálnejšej nórskej kapely KRAANIUM. Tá pobaví už tým, že na vysokej úrovni hrá hudbu netypickú pre domácu scénu, a tým, že v nej aktuálne pôsobí celkovo jeden Nór, gitarista Mats Funderud, ktorého posilnili turecký bubeník, anglický gitarista, v Brazílii narodený a vo Fínsku žijúci basák a nad všetkým týmto „BDM OSN“ growluje dánsky vokalista. Kým Jack Christensen ladil hrdlo, mal som trochu obavy, či to celé nepostaví na zvukoch zo zabíjačky, ale nie, väčšinou dával kanály a growly. Predošlý album KRAANIUM ma bavil hlavne preto, že nebol len o slamenom dubasení, ale skôr o vydarenom BDM s nádychom slamu. Novinka „Slamchosis“, z ktorej sa hralo celkom dosť, sa nesie v podobnom duchu, skrátka veľmi hutný a drvivý brutal s „odzemkami“, ktoré od nich fanúšikovia chcú, a s textami stále v štýle „už podľa názvov to musel písať totálny mílius“. Naživo impozantné, nasadenie, svetlá, v žánri rozhodne právom uznávaná záležitosť. V kotle peklo, minimálne jeden fanúšik si z pódia skočil rovno hlavičku. Ak holduješ tejto zemitej ľudovej zábave a KRAANIUM budeš mať nablízku, choď tam.
V Južnej Amerike sa tretí Slamtastic začal, v Severnej, konkrétne v Štátoch, pokračoval až do záveru. PATHOLOGY zo San Diega onehdy zabávali tým, ako chrlili albumy rok čo rok, až aktuálny eponymný vyšiel po trojročnej pauze, i tým, že obzvlášť na vokálnom poste sa u nich objavili známe mená ako Matti Way, Levi Fuselier či James Lee. V roku 2012 zavesili živé hranie na klinec a vrátili sa k nemu až tento rok. Nebol to zlý nápad, hudbe PATHOLOGY živé podanie vyslovene sedí. Obzvlášť pre tých, ktorí sa už možno začínali obávať priotrávenia slammingom, boli osviežením v pravej chvíli. Nie že by sa u nich slama nemlátila, ale boli ňou prekladané náklepy a rytmické party, ktorých harmónie neraz odkazovali až niekam do 90. rokov do Chicaga, a veľmi dobre nafrázovaný vokál tomuto dojmu napomáhal. Ak som si občas myslel, že PATHOLOGY sú možno trochu preceňovaní, je okolo nich priveľké haló a hyperaktivita s vydávaním albumov im až tak nesvedčí, naživo ma presvedčili dokonale, je to BDM idúci podľa vlastného osvedčeného receptu, baví a takto je to fajn.
Záver patril veľmi veľkej legende. Keď sme si kedysi pred 25 rokmi nahrali z CD v požičovni album „Sermon Of Mockery“, ani nám veľmi na um neprišlo rozmýšľať o tom, či niekedy túto newyorskú beštiu s death metalom, ktorý nám vtedy zo všetkého najviac pripomínal veci ako SUFFOCATION, CANNIBAL CORPSE a spol., niekedy uvidíme naživo. Keď sa PYREXIA prihlásili s druhým albumom „System Of The Animal“, ešte sme nevedeli, že agresívny mix brutálneho kovu smrti a hard coru raz sa raz bude volať „New York Slam“ a popri INTERNAL BLEEDING budú práve PYREXIA jeho priekopníkmi. Konečne teda na koncerte. U niektorých najprv trochu s pochybnosťami, aktuálny album „Unholy Requiem“ medzi ľuďmi na koncerte pozbieral kontroverzné ohlasy za krátku stopáž, „lacné riffy“ a podobne. Kapela je všelijako vnímaná už od 2. albumu, takže to vlastne bolo jedno, digipackovú verziu debutu s bonusmi v podobe dema „Liturgy Of Impurity“ a EP „Hatredangeranddisgust“ som si k party triku dokúpil ešte pred vystúpením Chrisa Basileho a spol. K setu ako takému – nalistujte si reportáž z koncertu INTERNAL BLEEDING, bol to podobný zážitok, našťastie pre trikrát toľko ľudí. Skladby z novinky, ponory do minulosti vrátane troch kusov z debutu, zase raz sa pred očami mihol celý metalový život. Zvuk pochopiteľne zatĺkal do zeme, nasadenie a presvedčivosť také, že popadané sánky z Colla buldozérom vyhŕňali ešte na druhý deň. Dokonalý záver dokonalej akcie. P.S. Po niekoľkých vypočutiach konštatujem, že novinka od PYREXIE je prinajmenšom v poriadku.
Foto: Laci Schürger
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.